Dnes sme navštívili Gwangjuho Lake Eco Park v horách:

https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets/72157656188792618

"Šaľena ja bula, že ja ce ľubiiiila!" Ah jaaj! To by som zaspievala tomu peknému kórejskému chlapcovi, ktorý spieval a hral na gitare na Daein markete minulú sobotu. Veľmi dobrou angličtinou nás pozval počúvať koncert, ktorý propagoval zbierku pre detskú nemocnicu. Po koncerte mohli ľudia finančne prispieť deťom, a to zakúpením nejakej ručne vyrobenej hračky, náramku alebo podložky na hrnček. Posledné dve veci sme si so Zuzkou museli zakúpiť. Už len pre ten pekný zážitok z koncertu a jeho sympatický úsmev. Máme ho zachyteného aj na videu. Fuh! Odrazu je tu viac horúco ako obyčajne! :-D Späť na planétu Zem!

Po dnešnej namáhavej práci, lebo sedieť tri hodiny na lavičke, "rozdávať" letáky a nadávať na naše školy je psychicky náročná úloha, sme sa rozhodli opäť navštíviť Mudeungsan park, v ktorom sme už jednu túru prežili. Vybrali sme si ľahkú trasu, striedavo po asfaltovej ceste a po koberci. Naším cieľom bola čajovňa, kde vám pripravia pravý horský zelený čaj s malými koláčikmi s čajovou plnkou vo vnútri. Proste mňamka! Pijete čaj v krásnom prostredí a pri príjemnej melódii sláčikov a klavíra. Veveričky vám skáču nad hlavami, dýchate čistý lesný vzduch. Jednoducho "čajorgazmus".  

Cesta nás ďalej viedla ku Yaksaam kláštoru, ktorý má, samozrejme, ako iné kláštory parkovisko pre posvätné mercedesy mníchov a nechýba ani satelit na streche. Čoraz viac získavám pocit, že aj budhistická spoločnosť si z náboženstva robí biznis, rovnako ako iné církvi všade na svete.

Takéto výlety sme sa rozhodli uskutočňovať čoraz viac, pretože parky mesta nás už veľmi neočarujú a pohorie je naozaj iba 15 minút od našej zastávky.

Práve sa tešíme z jedla, ktoré nám bolo do hostela doručené kuriérom. Keď sme otvorili dvere, tak nás ovial duch Vianoc a opatrne sme si prezreli, aké fajnoty nám boli doručené. V podstate prišla iba nejaká zelenina a ovocie, vajcia a muesli, ale najväčšiu radosť nám spravil toaletný papier. Už sme plánovali, že na toaletu budeme chodiť vedľa do Starbuck´s-u. Sme finančne zachránené aspoň na pár dní. No a na terase máme malú zahrádku a sem-tam sa začervená nejaká tá paradajka. Snáď to všetko vysvetľuje naše fotky jedál z reštaurácií. Pochopili sme, že tu treba istých ľudí otravovať, aby sa veci začali hýbať. Ale od hladu teda určite neumrieme. Mne by to napríklad trvalo asi rok, a to už budem dávno doma. Ideme jesť ryžu, tak  "Aňo ha se jo"!

Fotky z dnešnej poobedňajšej prechádzky v národnom parku Mudeungsan.

https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets

Zopár fotiek a dve pálivé videá:
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets/with/72157654002035034
https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos?view_as=subscriber
:)

Dnešné fotky z pavúčieho ostrova a večere.
POZOR! Nové fotky sú hladným prísne neprístupné!
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets

P. S. Zbadáte na fotke parhelium (vedľajšie slnko, halový jav)?
http://ukazy.astro.cz/halove-jevy.php

Dnes nás práca šľachtila a za odmenu sme si preto zašli opäť na obľúbené Bingsu, ktoré ste už mali možnosť vidieť na fotkách. Sú to vlastne zamrznuté "vločky" vody zmiešané s trochou mlieka, takže to nie je klasická kalorická zmrzlina, ale iba voda. Na Bingsu môžete naložiť rôzne druhy ovocia, podáva sa ale najčastejšie so sladkou fazuľkou a fazuľovou múčkou. V našom guest-house nám odporúčili dať si mangové Bingsu a my môžeme potvrdiť, že to bolo to najlepšie Bingsu, aké sme tu mali možnosť ochutnať. Skvelý nápad pre nové podnikanie na Slovensku. Stačí na internete objednať  prístroj, ktorý vám tieto zamrznuté vločky vody vyrobí a vaša fantázia môže začať pracovať na nových príchutiach a prílohach.

Neskôr sme navštívili jeden park, ku ktorému nás autobus viezol až hodinu a pol, iba po meste. Zastávka bola uprostred ryžového poľa a okrem volaviek a dedka sediaceho na lavičke s výrazom prekvapenia, že čo to ide jeho smerom, tam nebolo vôbec nič. Park sa nachádza na malom ostrovčeku, ale celkovo vyzerá inak ako na fotke v brožúrke. Mimochodom, tú brožúrku veľmi rada spálim, pretože informácie v nej sú nám úplne na nič a hlavne sú neaktuálne. Zuzka sa mi zase postarala o zábavu, keď sme zbadali obrovské pavučiny visiace nad našimi hlavami. Ja som to na to, že som arachnofobik zvládla a prešla som pod pavučinou bez väčších emócií. Zuzka najprv vytiahla foťák, a potom sa splašene rozbehla ku mne. Ale počas prechádzky robila epileptické pohyby nohou a rukami, keď sa snažila striasť zo seba ten pavúčí teror. Keď po desiaty ráz povedala "fuj!" a "poďme het!", tak sme radšej pavúčí ostrov opustili a ďalšiu hodinu sa vracali v autobuse domov.

V starovekej Číne bol obľúbeným mučiarenskym nástrojom. Odsúdeného človeka priviazali v horizontálnej polohe na zem. O pár hodín sa obeť zmetala v bolestiach, keď sa jej telom predierala von najrýchlejšie rastúca rastlina. Bambus!!!

Smrtonosný bambus je v skutočnosti travina, ktorá môže dosiahnuť výšku až 40 metrov. Za každých 24 hodín vyrastie o približne 100 cm. Od stavebného materiálu možno bambus použiť tiež ako potravinu vo forme bambusových výhonkov, v medicíne, na spevňovanie pôdy, výrobu nástrojov, papiera a odevov. 

V malom mestečku Damyang bol v roku 2003 vybudovaný park Juknokwon s rozlohou 310 000 m^2, kde využijete chodníky pre návštevníkov, ktoré sú dlhé 2,4 km. Počas prechádzky sa sem-tam stretnete s nejakou tou pandou. Bohužiaľ, iba umelou. V jednej časti parku je postavený skanzen s malými rybníkami a fontánkami. Pre deti sú zase postavené preliezačky a každých 300 metrov narazíte na automat s nápojmi.

Bambusový les síce nie je veľký, no dokážete tu stráviť minimálne dve príjemné hodinky. Vstupné vás vyjde na 3000 wonov a cesta autobusom z Gwangju, ktorá trvá 15-20 minút, vás vyjde okolo 2700 wonov.

Na ceste späť do  Gwangju sme sa ešte zastavili na Malbau market, čo som okamžite ľutovala, keďže sme prechádzali okolo "stánku" s klietkami, v ktorých boli zavreté šteňatá a mačiatká. Ďalej ani nechcem rozvíjať vlastné úvahy, čo s týmito chudáčikmi bude. Ale rozhodne som to nečakala v zemi, kde vodia svoje psy ku kaderníkom a osobným masérom. Asi máte smolu, keď sa nenarodíte ako čivava alebo mopslík. Potom skončíte v klietke na trhu. Otras!

Výlet do bambusového parku Juknokwon v meste Damyang:
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets
https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos

Dnešné turistické fotky a tri nové videá.
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets/with/72157654002035034
https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos

Národný park Mudeungsan je rozsiahla oblasť, ktorú vám hneď ako prvú možnosť odporúči ktorýkoľvek obyvateľ Gwangju. Autobus vás ku parku zavezie za pár minút smerom z  mesta a vy môžete svoju túru pohodlne začať z malej nákupnej dedinky, kde samozrejme, nesmie chýbať Starbucks či drahé značkové obchody s turistickou štýlovou výbavou. Kórejčania si veľmi potrpia na svoj výzor aj počas túry. Prevaha turistov je ale na strane starších čiperných dôchodcov. Mladých turistov tu tak ľahko nestretnete. Takže vyniknete nielen svojimi "nie-ázijskými" modrými očami, ale aj tým, že máte pod tridsať rokov a nenosíte termo značkové oblečenie. Hneď to vysvetlím. Každý kórejský turista sa totiž skladá z týchto hlavných zložiek: termo tričko s dlhými rukávmi, na ňom termo tričko s krátkymi rukávmi, dlhé trekové nohavice, termo rukavice na rukách, klobúk na hlave, šatka na tvári, slnečné okuliare a trekingové palice. No a ešte smartfóny, tie nesmú nikde chýbať. Pýtali sme sa našej známej Jenny, prečo je každý zahalený od hlavy po päty v oblečení, ktoré sa u nás skôr využíva v zime. Vraj to Kórejčania považujú za detoxikačnú kúru ako v saune a veľmi radi sa potia, aby vyplavili z tela všetko von. Veľmi radi sa potia!!! My sme sa dnes v horách teda neradi potili. Voda, ktorú pijete po ceste, z vás okamžite vychádza von, takže hoci nemajú skalnaté štíty ako naše veľhory, robiť turistiku v tejto krajine je poriadne náročné. 

V tomto národnom parku nájdete množstvo upravených chodníkov, častokrát pokrytých kobercom! Jednotlivé chodníky sú na mapách a v brožurkách farebne označené podľa náročnosti, od úplne ľahkých tratí aj pre kočíky s deťmi, až po náročné horolezecké cestičky. Ďalej máte označenia pre autobusové zastávky nachadzajúce sa okolo parku, toalety, budhistické kláštory, vodopády a najvyššie vrchy. Nič nie je viac autentickejšie ako kláštory v horách. Keď sme vošli do jedného kláštorného komplexu popri našej trase, práve prebiehala omša a mnísi sa nahlas modlili v starom kórejskom jazyku. Ľudia počas modlitby vstávajú a opätovne si kľakajú na mäkké podložky, šepkajúc kamsahamnida, po kórejsky ďakujem. 

Lesné chodníky sú upravené, spevnené a v ťažších prechodoch nájdete vybudované drevené schody pokryté gumou, aby vaše kĺby toľko netrpeli. Príroda je prekrásna a skôr máte pocit, že sa nachádzate niekde v Chorvátsku, pretože vás počas cesty neustále sprevádza zvuk cikád alebo miestnych kobyliek lezúcich po stromoch. Lesy sú tu zmiešané, vo vyšších úsekoch hôr prevažujú ihličnany podobne ako u nás. V lesoch tiež nájdete množstvo hríbov. Okrem plaviek sme našli aj suchohríby, ale viem si predstaviť aj nejakého dubáka niekde pod kríkom. Pôda je tu pre dubáky celkom vhodná a Kórejčania huby nezbierajú tak vášnivo ako u nás. 

Keď nás so Zuzkou počas túry predbehli asi štyri babky, tak som sa poriadne hanbila, ale súčasne ma to motivovalo začať objavovať krásy našej krajiny a pravidelne podnikať nejaké túry, aby som aj ja raz mohla byť tá čiperná babka-turistka. Zajtra očakávam kyselinu mliečnu vo svaloch a dúfam, že iba miernu bolesť. Bez nej to jednoducho nie je to pravé orechové!

18. máj, rok 1980

Deň, kedy kórejská armáda postrieľala, uväznila alebo mučila tisíce nevinných ľudí. Medzi nimi boli najmä študenti, obyvatelia Gwangju, ženy, starí ľudia a deti. A dôvod? Tejto udalosti predchádzali demonštrácie mladých študentov, ktorí chceli v krajine demokraciu a nie nastupujúcu vojenskú diktatúru. V roku 1979 bol vtedajší prezident Park Jeong Hui on zavraždený a rok po jeho smrti bolo nastolené stanné právo Chan Doo Hwanom a jeho bandou prívržencov. To vyvolalo vlnu demonštrácií a odporu najmä vo väčších mestách. Gwangju sa stalo hlavným miestom pro-demokraticky mysliacich lídrov protestov. Armáda vyslala na protestujúci dav oddiel výsadkárov, ktorí dostali povel strieľať do ľudí alebo ich ubiť k smrti. Najtvrdšie vyvražďovanie obyvateľstva tohto mesta trvalo 10 dní, pričom vláda dokázala tieto udalosti utajiť ďalších 10 rokov. Ľudia sa však dokázali postaviť proti vojenskej okupácii mesta a vytvorili akúsi domobranu, pričom sa vyzbrojili zbraňami prevažne z miestnych policajných staníc. Armáda však do Gwangju vyslala ďalšie oddiely, tentokrát aj s vrtuľníkmi, stíhačkami a tankami. Mesto bolo odkázané na vlastné zásoby jedla, pitnej vody a zbraní. Vojaci odstrihli všetky telefónne linky mesta, preto nebola možná komunikácia s vonkajším svetom. Svedkom týchto udalostí boli aj zahraniční reportéri pracujúci v Gwangju, ktorí sa pokúšali o spojenie,a najmä fotenie a natáčanie tejto hrôzy. Oficiálne správy tvrdili, že počas nepokoj zahynul iba jeden civilista a piati vojaci. V skutočnosti sa počet obetí pohybuje okolo 4 406, z toho 154 ľudí bolo zabitých, 76 nezvestných a 4 176 zranených a/alebo zatknutých. No to sú stále iba približné čísla a vyšetrovania vedú až k číslu 7 500 obetí. Nikdy sa však presný počet nezistí. Armáda telá zabitých ľudí hádzala do spoločných hrobov alebo ich pálila. Protesty ľudí boli po desiatich dňoch potlačené. 

Ďalšie informácie udávajú, že v roku 1981 Chan Doo Hwan, líder Demokratickej spravodlivej strany, zodpovedný za tento masaker,bol opätovne zvolený za dvanásteho prezidenta v Južnej Kórei. Predtým si ešte Chan stihol zaletieť do Spojených štátov na pokec s Reganom.

V roku 1996 bol Hwan obžalovaný zo sprenevery 950 miliárd wonov vo forme ilegálnych fondov vedených počas jeho úradu. Ešte toho roku bolo päť ľudí, medzi nimi Hwan, zatknutých a usvedčených z udalostí v roku 1980. Hwan bol odsúdený na trest smrti, zvyšok spolupáchateľov bolo poslaných do väzenia na doživotie. Americké noviny "The Los Angeles Times" vydali reportáž o spoluúčasti vojenskej mobilizácie na Gwangju v rámci Korea-US spojeneckých síl. Dokonca článok informuje, že prezident Jimmy Carter poslal svojho vyslanca prezidentovi Hwanovi s plánom podpory ďalších vojenských krokov. 

Pri meste Gwangju dnes stojí veľký pamätník a cintorín obetí, ktorých telá boli identifikované a pochované na tomto mieste. 

V dejepise sa učíme iba o konflikte medzi severom a juhom, ale demokracia sa v Južnej Kórei rozvíjala až po roku 1996. O to viac nedokážeme pochopiť, ako mohla Kórea tak rýchlo ekonomicky rásť a otvára nám to oči o skutočnom svete. A nie tak ďaleko od nás Slovákov sa práve dejú podobné udalosti a stále len trpia nevinní ľudia. Koľko pamätníkov ešte treba na to, aby sa zmenilo kruté sobecké myslenie druhu "homo sapiens" ?

Toto nie sú iba obyčajné prázdniny dvoch mladých naivných študentiek. Toto leto je pre nás skutočná škola života.

Ahojte! Pridala som nové fotky z dnešného dňa a 3 videá z trhu.
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets
https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos

Tajfún Halola prichádza

Blíži sa ďalší tajfún, tentokrát by jeho trasa mala smerovať medzi Kóreou a Japonskom.
Aktuálne informácie nájdeme na stránke Kórejského meteorologického ústavu:
http://web.kma.go.kr/eng/weather/typoon/typhoon_5days.jsp

"Matfyz" účes mi narástol na hlave! Vlhkosť mi tu s vlasmi robí hotové divy. Ženy, ani natáčky tu nepotrebujete, objem a vlnky máte zadarmo! Pokiaľ vám teda nevadí, že na fotkách vyzeráte ako 220 voltové ľudské dynamo. Jediná návšteva vedeckého múzea a už si myslím, že rozumiem fyzike. :-D Po hodinovej ceste autobusom smrti dorazíte k obrovskému komplexu, ktorý vyzerá ako hviezdna loď a nie ako múzeum. Najprv vás možno pochytí mierna úzkosť, pretože v okolí múzea nenájdete ani nohu a ten prázdny priestor medzi zastávkou a budovou pripomína strašidelný film. Po vstupe sa to ale okamžite zmení a fanúšikom fyziky, ako je Zuzka, sa otvára fascinujúci svet. V múzeu si môžete vyskúšať rôzne pokusy, chytať "exponáty" a hrať sa až do vyčerpania. Keby tam Zuzka nemala mňa, tak tam ostane až do večera. Ale sama uznávam, že keby sa u nás vyučovala fyzika a chémia formou hry a mali by sme podobné múzeá, tak by deti získali úplne iný pohľad na vedu. Môže sa u nás propagovať reklama "Študuj vedu a techniku, budúcnosť sa ti poďakuje" a podobné slogany, ale pokiaľ sú slovenské deti na základných školách demotivované nudnými hodinami a neaktuálnymi učebnicami, tak je táto reklamná fraška len mrhanie našimi peniazmi. A práve do vedy sa oplatí efektívne investovať, aby sa nám všetkým potom budúcnosť mohla poďakovať. 

Ako Zuzka už včera napísala, zvládli sme otvárací deň, ktorého prevažnú časť sme strávili rozdávaním tých otravných letákov na ulici. Čas si krátime hraním hry Hádaj, na čo myslím. Ale v angličtine, žeby ste si nemysleli, že sa flákame! 

Dnes ráno sme sa boli poprechádzať do ďalšieho parku a náhodne sme objavili kláštor, kde práve končila budhistická omša a ľudia začali vychádzať von. Potom sme objavili vyhliadkovú vežu a užívali si voľný čas pred rozdávaním milovaných letákov. Dnes ale Zuzka dostala revolučný nápad, keď z papiera poskladala loďku a dala ju jednému okoloidúcemu dieťaťu, ktoré aj keď malo asi tri roky, tak sa nevedelo z toho spamätať. Iné, staršie dievčatko, ktoré od nás dostalo letákovú loďku, sa vrátilo poďakovať ešte raz. Tak sme začali z letákov skladať lodičky pre prípad, že okolo nás prejdú ďalšie decká. Zajtra si naštudujeme aj nejaké iné origami hračky a budeme zabíjať tri hodiny státia na ulici ručnými prácami. Veď naším poslaním je robiť radosť malým Kórejčatám, keď už majú taký ťažký život v školách!

Pridala som niekoľko fotiek z dnešného dňa: doobedu sme boli vo vedeckom múzeu, na obed sme si dali už osvedčený Kimbap (https://cs.wikipedia.org/wiki/Kimbap) a akýsi kórejský rezeň s ryžou - dokopy za 5500W, teda 4.4 eur! Poobede nasledovalo otvorenie anglického umeleckého centra pre deti, kde tiež občas pomáhame.

https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets/with/72157656100491586

https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos 

Nový príspevok od mojej spolucestovateľky bude pravdepodobne až zajtra, lebo už odfukuje.

Dnes sme boli naším šéfom pozvané spolu s ďalšími dobrovoľníkmi na obed, lebo sme tieto dva dni pracovali, aj keď sme mali mať voľno. Blíži sa totiž oficiálne otvorenie Art centra, takže sme neustále rozdávali letáky. A ako to vidíme ďalej, budeme v tom pokračovať aj potom. Už sa mi o nich sníva!

Vyskúšali sme ďalšiu kórejskú špecialitu Shabu Shabu. Pri stolovaní sedíte na vankúšikoch na zemi a pred vami sa varí vývar, do ktorého Kórejčania postupne primiešavajú rôzne ingrediencie. Môže to byť mäso, šalát, huby, rezance, plnené pirohy, zvláštne rybacie guľôčky, rôzne druhy zeleniny. Samozrejme, okolo tohto variaceho sa vývaru sú na stole položené misky s ďalšími druhmi šalátov, ryže, omáčok a Kimchi. Za celý život som toľko "zeleného" nezjedla. Mimochodom, Kórejčania sú jediní v Ázii, ktorí používajú kovové paličky a jedia aj lyžicou. Dozvedeli sme sa, že v Kórei sa je z misky položenej na stole, kým v Japonsku je skôr zvykom misku držať v ruke. Ak niekomu napríklad nalievate vodu alebo niečo podávate, jemne si podávajúcu ruku podopriete druhou voľnou rukou na znak úcty. Musíte si tiež dávať pozor, aby ste nezapichli paličky alebo lyžicu do jedla v spoločnosti, pretože to znamená pamiatku ku zosnulému. Asi by to teda oproti vám sediacemu hosťovi bolo mierne nepríjemne, keby ste si ho uctievali ako zosnulého. Potom sme dostali kratšiu ekonomickú prednášku o Číne, a že každá ázijská krajina Čínu neznáša, lebo si vraj skrátka berie všetko, čo chce. Ako našu pešiu zónu v Prešove asi. :-D

Po tomto výdatnom obede sme sa opäť pustili do letákov, až kým sa nespustil leják. Pršať má vraj celý týždeň, preto chystáme nejaké to múzeum. Pondelok už máme skoro za sebou, takže by mali byť múzeá otvorené. Dúfame!

Nikdy nekombinujte kórejské pivo, s kórejským Soju, čítaj "Sodžu", a kórejské ryžové víno Makkoli. Ale pokiaľ sa socializujete so Španielom, Peruánkou, Američanom a Kórejčankou a hrá sa "drinking game", tak inú možnosť nemáte. Skoro mi to znie ako vtip, ktorý by začínal nejak takto: "V Kórei sa stretne Američan, Španiel, Slovák..." A pointa? Že sa mi krúti hlava, keď píšem príspevok. Ha ha ha!

Včera sme podľa pracovného plánu upratovali byt, pre nás hračka, a poobede sme sa zúčastnili stretnutia v tzv. language lounge. Stretnutia sa konajú v neďalekej kaviarni každú sobotu. Prísť môže hocikto z mesta, pričom úloha je spoznávať a najmä komunikovať v angličtine. Túto sobotu prišlo až štyridsať ľudí, čoho dôkazom bol aj poriadny hluk v kaviarni. Organizátorky rozdelili ľudí na skupinky a po sadnutí k jednotlivým stolíkom sme sa všetci buď zoznamovali alebo hrali spoločenské hry. Mňa hneď "milá" Nemka posadila k partii mladých Kórejčanov, ktorých schopnosti anglického jazyka môžem prirovnať k našim druhákom na základke. Takže som sa ich snažila pýtať na čo najjednoduchšie veci, ale stálo ma to viac síl a nervov, ako pri normálnej konverzácii. Chválabohu, sa k našej skupinke neskôr pridal Kórejčan, ktorý vedel rozprávať plynulejšie. Zuzka vychytala pre zmenu skupinku Američanov. Podobné to bolo aj v ďalšom kole zoznamky, akurát mi už začal odchádzať hlas a témy, tak som skôr ja odpovedala na ich otázky. Zuzka mala pri svojom stole kórejského učiteľa angličtiny, takže viedli normálny rozhovor. Zvyšok jej stola sa len ticho prizeral. Úprimne, už nám lezie na nervy, ako tu nikto anglicky nevie ani zaťať. V Soule to bolo aspoň slabé, tu to je takmer nulové. Pri tom majú hodiny angličtiny skoro každý deň. Získavam pocit, že mladí ľudia tu žijú ako v bubline a hoci sa strašne chcú podobať Amerike, tak na jazykových schopnostiach sa to veľmi neodráža. V porovnaní s nimi aj naši "počiernejší zberatelia satelitov" vedia angličtinu lepšie.

Po skončení stretnutia niektorí účastníci išli na večeru. My sme sa vrátili do hostela a uvarili sme kórejskú verziu našich pirohov. Postup je následujúci. V hrnci necháte zovrieť vodu. Medzitým si nakrájate cibuľku a osmažíte ju na masle. Keď vám voda už vrie, následuje najťažší krok. Opatrne vyberte polotovarové balenie ryžových pirohov z mrazáku. Jemne obal otvorte a s láskou a nežnosťou vhoďte pirohy do vody. Po 5 minútach môžete podávať s cibuľkou. :-D No a potom už následuje to socializovanie.

Hádže s nami cestou autobusom v prvý deň našej práce a čože to započujem! Oppa Gangnam Style! Táto odrhovačka ma nikdy nebavila viac ako tu, priamo v krajine jej vzniku. Naberie to úplne iný level. Teraz mi to hučí v hlave, po prvýkrát bez toho, aby mi to vadilo.

Ráno sme sa boli prejsť na neďaleký Daein trh, opäť s jedlom, a po Art street, na ktorej nájdete malé obchodíky s umeleckými potrebami. Zuzku lákajú krásne tradičné konvičky na čaj, mňa zas nejaký tradičný štetec.

Poobede sme sa teda dopravili autobusom k Art Centre. Cesta trvá približne 30 minút od nášho hostela, takže mestská doprava je skutočne potrebná, aj keď extrémná. Samotné centrum je menšie, ako som si myslela. Tvoria ho tri miestnosti so stolíkmi, zásuvkami pre hračky, poličky s knížkami a podobné srandy pre deti. Zuzka mi vraví, aby som pre jej mamku spomenula, že IKEA je hlavný dodávateľ tohto zariadenia. :-D

Je to podobné našej družine, ale namiesto tridsiatich škriatkov má vychovávateľka  na starosť iba zopár detí.

Mysleli sme, že dnes budeme viac v centre, ale po pätnástich minútach, nás zavolali kolegovia na roznášanie letákov. Celý zvyšný pracovný čas sme sa venovali letákom. Ani nespočítam, koľkokrát som dnes niekoho oslovila kórejským pozdravom, píšem ako sa vyslovuje, "Aňio ha se jo!" Ale Kórejčania sú slušný národ a zoberú si papier, aj keď ho nepotrebujú. Hlavné je sa mierne ukloniť a usmievať sa na nich.

Počas výletov sa nám často stáva, že sa pri nás zastavia nejakí domáci a prihovárajú sa, odkiaľ sme, ako dlho tu chceme byť, čomu sa venujeme. Máme viac pocit, že v Gwangju sú ľudia uvoľnenejší a viac sa o vás zaujímajú ako v Soule. Okrem toho sme v autobuse stretli sympatického Američana, ktorý nám odporúčil vidieť niektoré miesta a takisto sa o nás zaujímal. Pracuje ako reportér a my sme sa pre zmenu pochválili naším blogom.

Čo viac stačí amatérskej blogérke k tomu, aby sa platonicky zamilovala?! :-DD

Zopár fotiek z miestneho Daein trhu, kam sme sa stihli pozrieť pred prácou:

https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets/72157655990473111/with/19583408818/

Krok za krokom zdoláva takmer každá kórejská babka kilometre mestských parkov. Tieto športovkyne ma neskutočne fascinujú! Škoda, že u nás majú starenky radšej pozeranie úžasne emotívnej sobotňajšej Pošty či polepšeného sukničkára Alejandra, ktorý si v poslednej časti vezme za ženu slepú mníšku z mafiánskej rodiny. Každopádne, viem, že úroveň starostlivosti o dôchodcov a ich dôchodky nemôžem porovnávať, no myslím si, že keby bola u nás lepšia osveta pravidelného cvičenia a pohybu, tak by aj tie umelé kĺby robili menšie problémy. Nemuseli by byť totiž vôbec umelé. Kúpiť si botasky a začať pravidelné prechádzky nie je až také náročné. A predsa sami sa vo svete prezentujeme, akú máme krásnu prírodu. Tak prečo kvasiť doma na gauči? Vek je chabá výhovorka, podľa toho, čo vidíme tu. Dá sa to! Starší ľudia by sa nedopovali tým odporným chemickým odpadom, čo sa nazýva liekmi. Ušetrili by sa peniažky a bolo by aj na ten chlebík navyše. Ak ale stereotypizujeme babky a dedkov ako ľudí, ktorí už nevládzu a majú radšej sedieť doma, lebo, čo ja viem, spomaľujú vystupovanie z autobusu, tak sme za ich chabé zdravie zodpovední aj my všetci. Ale takýto vzájomný vzťah treba budovať už od detstva. Nechcem tu mudrovať o veciach, ktoré sú, myslím si, každému samozrejmé. Len súhlasím s kórejskym myslením úcty voči starším ľuďom. 

Nachádzame sa momentálne v meste Gwangju, čo je približne štyri a pol hodiny trvajúcej cesty juhozápadne od Soulu. Cestovali sme osobákom, ktorý vyzeral ako naše IC rýchliky. Potom nasledovala cesta hrôzy v taxíku. Miestni šoféri si asi myslia, že žijú v indickej Kalkate a prechody nie sú zárukou, že vás niekto nezrazí. Podobné je to aj s autobusmi. Masáž vaších lakťov a bokov vám spraví každé sedadlo a operadlo na ruky, až kým sa doslova nezvalíte na svoje miesto. Stáť v autobuse odporúčam iba masochistom. O použití angličtiny v tomto meste môžete iba snívať. Chválabohu, názvy ulíc sú v latinke a sem-tam sa objaví tabuľka s nápisom Information, pod ktorým nasleduje kórejský text. :-D Takže teraz nám mapy nepomáhajú. Skôr si pamätáme vyššie budovy a niektoré obchody. Miestnych sa tiež nemusíte pýtať na smer, pretože vám začnú hovoriť niečo po kórejsky a otázku "Do you speak english?" úplne ignorujú. Ale ak sa spýtate jednoduché Starbucks, tak okamžite vám ukážu cestu. Práve pri tejto kaviárni máme hostel, no proste šťastie! Po príchode do nového miesta sme boli pozvané na večeru. Ľudia, ktorí tu pracujú pochádzajú z rôznych krajín, ako Island, Fínsko, Anglicko, Španielsko, Nemecko. Dobrovoľníčky sme ale iba tri, ostatní majú v tomto hosteli normálne zamestnanie. Práca sa delí na upratovanie hostela, čo je vlastne veľký priestranný moderne vybavený byt v úplnom centre GwangJu. Sú tu dve veľké izby s poschodovými posteľami pre hostí a nás dobrovoľníkov. Menšie izby, kde bývajú zamestnaní, veľká kuchyňa, dve kúpeľne, obývacia miestnosť a celkom dlhá terasa. Navyše máme práčku, do ktorej sa zmestím aj ja, keď vytvorím zo seba kĺbko, čo už pri mojich kilách je čo povedať! :-D No a nesmie chýbať Kimchi chladnička, ktorú nikto nepoužíva. 

Druhá práca prebieha v Art Center, kde sa deti učia rôznymi hrami angličtinu. Máme už svoj presný rozvrh, takže sme zvedavé na to centrum. Ale keďže sme sa zamilovali do kórejských detí, lebo sú neskutočné zlaté a rozdielne od malých európskych rozmaznaných safalatiek, tak sa na túto prácu tešíme. Prevažne budeme skôr pomáhať s upratovaním v centre. Lenže nám stačí aj sledovanie týchto zlatíčiek! A kto ma pozná, tak vie, že keď už toto ja poviem, tak to musí byť poriadna pravda.

Rána nebývajú také drastické, takže môžeme dlho spať, ale teraz, keď už máme presný časový harmonogram, chystáme nové výlety, lebo krajina je tu nádherná. Všade sú samé lesy a hory. Krajinu tvarujú tiež ryžové políčka a rieky. V brožúrkach sa dočítate o mnohých turistických trasách, takže mamka, dobre sme urobili, že mám aj horské poistenie! :-D 

U nás bude ešte len 5 hodín, takže hop-šup, športovú obuv na nohy a von do prírody! Aby ste umelými kĺbmi neznepríjemňovali život sebe a aj vašim susedom, ktorí bývajú pod vami. 

Mier a láska s vami!

Po kratšej odmlke pridávam nové fotky z cesty zo Soulu a zo samotného mesta Gwangju:
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/albums
Takisto nové videá:
https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos

Dnes sme sa rozhodli, že Zuzka pripraví Hotteok. Sú to také plnené lievance z kysnutého cesta, ktoré sa opražia na oleji, takže "bomba kaloričná", ale je jasné, že prídeme domov o takých 15 kíl ťažšie, keďže nám mimoriadne chutí domáca kuchyňa. Zuzka už Hotteok pripravovala, preto sa chopila miesta šéfkuchára. Posledný deň v Soule sme chceli ešte využiť aj na výlety. Prvá zastávka bol Waterfall park, tri vodopády niekde blízko mesta. Aspoň to sme si mysleli. Park sa nachádza uprostred sídliska, vzdialený len pár minút od stanice metra. Podarí sa nám nájsť vodopády a je to teda paráda. Ani sme nečakali, že ho tak rýchlo nájdeme. Ideme bližšie a všimneme si, že voda vlastne padá do plytkého bazéna. Zuzka fotí, hľadá nejakú tabuľku s informáciami o mieste, ja sa kochám pohľadom. "Táni? Tu sú nejaké časy napísané!" Vtedy nám dojde, že je vodopád umelý. Za 5 minút sa voda postupne zastavuje a nás už vlastne vôbec neudivuje, že si Kórejčania uprostred sídliska postavia umelý vodopád. 

Na cestu do Gwangju si musíme kúpiť lístok na vlak a ešte chceme slávne pohľadnice, takže sa vraciame na turistickú ulicu, kde sme si už isté, že ich tam majú.

Po konečne úspešnom nákupe roku 2015 odchádzame spokojné z tejto ulice, snáď na posledný krát. SeungJu nám ešte poradila navštíviť Namsangol Hanok Village, tradičnejšiu dedinu ako bol Bukchon, v ktorom sme boli v sobotu. Cestou metrom sme také natešené, až zabudneme vystúpiť a vezieme sa ďalšie štyri zastávky, kým jedna z nás zahlási: " Nemali sme už vystúpiť?" Menšia amatérska chyba je rýchlo napravená a dostávame sa do dediny. V podstate je to skanzen, ktorý premiestnili do Soulu a vynovili staré budovy v rôznych štýloch. Dostaneme sa ku vchodu a tam, no čo asi? Zavreté všetky utorky! Park ale pokračuje ďalej a chodník smeruje ku Seoul Millenium Time Capsule. V roku 1994, k oslavám 600. výročia Soulu ako hlavného mesta Kórey, bolo 600 rôznych predmetov vložených do časovej kapsuly a zakopaných v tomto parku. Námestie, kde je kapsula zakopaná má tvar krátera, spôsobeného "pádom meteoritu", symbolizujúci večnosť alebo zotrvačnosť. Samotná kapsula má tvar Bosingak zvonu. Kapsula má byť otvorená 29.11. 2394, čo bude 1000. výročie mesta. 

Jogyesan kláštor sme navštívili neskoro večer, takže sme boli pripravené na formulku "closed". Mali sme ale šťastie. Tento kláštor je považovaný za akési ústredie. Vnútri sedia vedľa seba tri veľké budhistické zlaté sochy. V tom čase sa tu modlili nejakí ľudia, ale aj tak sme vstúpili dnu. Energiu, ktorá sa šírila v kláštore, som cítila až pod kožu. Teším sa na ďalšie kláštory v krajine.

Cestou von nás zastavila jedna staršia pani. Vedela hovoriť veľmi dobre po anglicky a pýtala sa odkiaľ sme, čomu sa venujeme, či tu máme nejakých známych, a že sme veľmi pekné a podobáme sa. Potom nám povedala posolstvo, že čas je najdôležitejší a máme s ním narábať rozumne a hlavne ísť dopredu, a že v kláštore máme jedno želanie, ktoré si máme priať. Preto tam aj ona prišla. No poviem vám, zimomriavky som mala na celom tele. Ale z tej pani išla akási dobrá energia a hlavne životná múdrosť. Rozlúčili sme sa, ona nám zapriala veľa šťastia do života, ale ešte dlho potom sme sa so Zuzkou o tomto zážitku rozprávali a domov sme sa vracali s pozitívnym myslením. 

Večer sme sa so SeungJu chytali za bruchá z nových videí. So Zuzkou sme sa ale zhodli, že to musíme natáčať viac profesionálne a vedieť, čo na videu povedať, no a hlavne obmedziť "toten východňarsky" prízvuk. 

Píšem nový príspevok a Zuzka odrazu: "Niečo tu vošlo, som videla, ako to rýchlo prebehlo pod ten stolík!"

"Ale nič tu nie je!" vravím.

"Ako stonožka to vyzeralo!" Zuzka zdesene vyskočí a pozerá pod stolík. Pozriem sa a ozaj vidím niečo pod stolíkom. Prídem z opačnej strany a tam, pánečku, asi 6-7 cm dlhá džungľová príšera, s dlhými tykadlami, ochlpená po celom tele, a hlavne tie hrýzadlá. Hotový votrelec! 

Zuzka rieši problém: " Tániiii, zabi to!" 

"Ja? Šak sa pavúkov bojím!" No dobre, rozvahu! V hlave mi beží bojový plán. Repelent! Ale to sa môže obluda rozbehúť a vlezie nám do kufra! Hľadám, čím to čapnúť, ale ako sa k tomu priblížim, pretože nemám časopis na ďaleký dostrel, tak sa to zväčší a zhnusí sa mi päťkrát viac. Potom nás napadne miska alebo pohár, a aby som tej veci pustila dnu repelent. No, len zas treba blízky kontakt! Pomaly odťahujem stolík a za sebou počujem, ako Zuzka cez ruku na ústach vydáva kvílivé zvuky. Ono sa to rozbehne pod stolík s rádiom. Zuzka skríkne a chytá infarkt. To všetko sa tu deje o dvanástej večer. "Prečo si pohla tým stolíkom?! Ja nejdem spať!" to vravela pred hodinou, teraz mi tu vychrapkáva na dobrú noc. Rozhodneme sa, že zavoláme SeungJu z izby. Vysvetľujeme jej, že čo tu behá po byte a následuje ďalšie zdesenie a pre zmenu kórejské kvílenie. SeungJu vyťahuje z izby litrového zabijáka komárov a vravím jej, aby tam striekla. Radšej mi zbraň ďalekého dostrelu podá, že to mám spraviť ja. No výborne! Zase si to s karmou pokašlem. Striekam pod stolík s rádiom a beštia vybehne von. Poviem dievčatám, že to už vidím a následuje ďalšia vlna kriku. Tak pálim chémiu do chudáka chrobáka a ten už len lapá po dychu, až ostane na jednom mieste. SeungJu mi na môj povel podáva starú učebnicu a ja ukončujem trápenie. Potom postriekam ešte zopár rohov a pýtam sa, že či tu už niečo také mala. Odpoveď je negatívna, že za tri roky, čo tu býva, takú vec nikdy nevidela. Tak ukľudňujem Zuzku, ktorá teraz spí zavretá do spacáku. 

Už len treba dúfať, že to nemá potomstvo!

Foto 7. deň + 2 videá:
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets
https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos

"Excuse me, do you have postcards?" pýta sa Zuzka predavača v kníhkupectve. Chudák Kórejčan, odchovaný od detstva na bezdrôtovej výžive, len vyplašene na nás pozerá. 

"Postcard!" opakuje Zuzka. 

"Postad?" opakuje Kórejčan.

"No, the postcard. There is a picture of the city and on the other side you can write an address." vysvetľuje Zuzka a ja dodávam: "You can send it by the mail!"

Predávač zavolá na kolegu a aj jemu vysvetľujeme to isté. Druhému predávačovi asi niečo dopne a zavedie nás do uličky s narodeninovými kartičkami. 

"Yes, like this but with the city, not happy birthday!"  Kórejčan pokýve hlavou a lámavo vyhlási: "Don´t have!"

Ok, tak pohľadnice necháme stranou a vyberieme sa do múzea, pretože už dva dni neustále prší. Ale napriek tomu sa dá po vonku chodiť iba v kraťasoch a tielku. Potíte sa tu stále. Mimochodom, všade v metre a v reštauráciách majú pre takéto počasie dlhé úzke sáčky na dáždniky. Zadarmo, samozrejme!

Dorazíme do múzea a čo je tam napísané?! Zavreté v pondelky! Takže zastavíme dvoch mladíkov a pýtame sa ich či všetky múzeá v meste sú v pondelok zavreté. Nastáva 30 sekúnd trápneho ticha, niečo sem-tam zahabkajú, a potom z nich vyjde: "Information, there!"

Tak ideme na to "information, there", dnu do budovy, kde sa koná výstava poľského umenia. Slečny pri pultíku pozerajú ako vyplašené srnky, keď sa ich Zuzka pýta či je nejaké múzeum dnes otvorené.

Pošlú nás ku ďalšej Kórejčanke. Naša prvá otázka už je: "Do you speak english?" Kórejčankina prvá odpoveď: "eeee, little?" Tak zase sa pýtame to isté a z nejakej odpovede usúdime, že áno, dnes sú všetky múzeá zavreté. Čas na plán B, ktorý zatiaľ nemáme.

Zuzka si spomenula na knihu o Soule, v ktorej písali o obrovskom nákupnom centre. V meste je takýchto centier nespočítateľné množstvo, rozhodneme sa preto pre World Trade Centre Seoul. Nie je to len jeden mrakodrap, ale komplex budov, kde sa okrem obchodov a kancelárií nachádza aj check-in, v ktorom si biznismeni môžu odbaviť svoju batožinu a sú odvezení na letisko alebo opačne, batožinu si vyzdvihnú  a idú rovno do hotela oproti. Takže to funguje ako terminál v strede mesta. 

Samozrejme sa vnútri obchoďáku nachádza veľa butikov, reštaurácií, akvárium, prezentačné haly, a pre nás najdôležitejšie papierníctva. Poučené z predchádzajúcich zážitkov najprv hľadáme pohľadnice samy. Po neúspechu hľadáme predávačku. 

"Do you speak english?" Kórejčanka spraví s hlavou taký čudný krúživý pohyb a Zuzka, ktorá to chápe ako "eeee, little?", sa ďalej pýta na pohľadnice. Predavačka nás nakoniec zavedie ku taštičkám na perá. V ďalšom papierníctve nám podajú telefón, aby sme napísali do slovníka slovo postcard. Po prečítaní prekladu nasleduje kórejské "aaAAAaahhaaAAaaa" a predavačka nás zavedie opäť k narodeninovým kartám. Sme hladné a zúfalé, proste kašleme už na to!

Pokračujeme po centre a dostávame sa ku kinám. Reku, zistíme iba ceny. Z kina vychádzame po dvoch hodinách pozerania Terminátora. Pre mňa to teda bol poriadny zážitok. Ten zvuk, ten obraz, tie kožené kreslá! Odporúčam kino ako ďalšiu atrakciu mesta. 

Prestalo konečne pršať a my sme sa rozhodli pre Olympijský park, ktorý sme minule už nestihli. Prechádzaním po parku nám nad hlavou preletelo asi 7 vojenských lietadiel a Zuzka počula niekde sirénu, čo bol iba rozhlas v parku. :-D

Posledná zastávka pondelka bola plavba po rieke Han k dúhovému vodopádu. Je to vlastne obyčajný dopravný most. Na jednej jeho strane sa voda odvádza potrubím a vyteká pod tlakom z otvorov, takže pri dopade na hladinu rieky vytvára obraz vodopádu. Každá takáto tryska má vlastné farebné osvetlenie a nastavený rôzny program pohybu. Farby sa striedajú, takže je to celkom pekná show. 

V nedeľu som článok nepísala, lebo sú celkom dobré videá. Ale navštívili sme trhy, prvý prevažne na jedlo a druhý bol blšák. Najlepší z tohto dňa bol ale Zuzkin zážitok, keď išla na toaletu. Najprv bol šok, keď sme zistili, že tu majú záchody v štýle bulharskej dovolenky, teda diera v zemi. Potom sme objavili malý záchodík pre deti vedľa veľkého záchoda pre mamičky. No a zlatý klinec bol, keď Zuzka vyletela z búdky a vyplašene vraví, aby sme ihneď zmizli. Dačo tam postláčala. Totiž v každom záchode máte tlačítko na pomoc alebo službu. To ona vedela, ale hneď vedľa bolo ďalšie tlačítko. Nevedela inak, ako má spláchnuť, tak to stlačila. V tom momente začalo z prístroja pre službu niečo chrčať. Zuzka sa zľakla, že niekomu zavolala, tak sme upaľovali preč. 

Neskôr tento zážitok povedala SeungJu a tá sa zlomila až do kolien, ako sa smiala. To tlačítko a divné zvuky majú svoju úlohu. Keď Kórejčana v metre potlačí a nechce, aby jeho, poviem to trošku vulgárne, prdy! počuli ostatní, tak stlačí tento "prdiaci gombík", ktorý zahladí všetky zvukové stopy a vy môžete v kľude tróniť.

Nuž,na záver, ako vraví starý dobrý ujo Arnold: " I´ll be back!"

Foto z dnešného spočiatku upršaného dňa:
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/sets/72157655421820728/with/19478251309/
Videá ako sme hľadali pohľadnice, boli v kine, Olympijskom parku a na lodi:
https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos

Príspevok o nových dobrodružstvách bude až ráno, Táňa už zaľahla :)

Tajfún sa blíži!

Tajfún CHAN-HOM , resp. už 'iba' tropická búrka, keďže jeho rýchlosť klesla pod 102 km/h (55 uzlov) sa blíži ku Kórejskému polostrovu. Aktuálny stav môžeme sledovať na tejto stránke:
http://web.kma.go.kr/eng/weather/typoon/image01.jsp

Podľa vypočítanej trasy by mal doraziť o tretej ráno miestneho času k pobrežiu Severnej Kórey, takže pre nás v Soule je to v pohode! :)
http://goo.gl/IXyMPB

 zdroj: http://web.kma.go.kr (Korea Meteorological Administration)

Uploudnuté dnešné fotky:
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/albums
Nové videá z Kimchi múzea + ako sa správne mieša tradičný Bibimbap:
https://www.youtube.com/channel/UC3avxiV-RFdYSs9VmsvH7Zg/videos
Enjoy!

Zuzka ma dnes upozornila na gramatickú chybu v texte, takže, milí čítatelia, ak by ste pri čítaní našli viac chýb, tak sa za to ospravedlňujem. Príspevky píšem o 11 večer po celom dni chodenia po Soule. To je všetko, čo sa týka formalít, poďme na to dôležité!

Dnes sme sa odviezli na malý ostrov uprostred rieky Han, na ktorom sa nachádza Seonyudo park. Pôvodne tento ostrov slúžil ako čistička odpadovej vody, ale v roku 2002 ho kórejskí koumáci prerobili na ekologický park. A nie hocijaký! Skôr by som to prirovnala k botanickej záhrade, pretože tam sú postavené aj skleníky, vonku sú vysadené rôzne rastlinky a stromy s latinskými názvami na ceduľkách. Dáva to teda zmysel! :-D

Neskôr sme sa stretli so SeungJu, aby nás trošku povodila po meste. Prvá zastávka bol obed. Asi každá reštaurácia je tu niečím zvláštna. V úplne prvej, v ktorej sme jedli, nám doniesol čašník objednávací lístok, na ktorý si sami napíšete svoju objednávku. Dnes sme pre zmenu mali na stole tlačítko, ktorým ste zazvonili na personál.

Jedlo je tu všeobecne lacné oproti europskému štýlu "ryžovania" turistov. Za obed pre troch zaplatíte v priemere 24 000 wonov, čo je približne 19 eur. Porcie sú mega veľké a väčšinou to ani nedojete. Najmä chilli prílohy. Ale postupne si už zvykáme. Hoci tráviačka si pamätá a nasledujúce rána bývajú ťažké. Opäť hovorím za seba.

Po obede nasledovalo múzeum Kimchi, čo je národné jedlo a každá kórejská rodina má doma špeciálnu chladničku, v ktorej Kimchi skladuje. V podstate je to nakladaná kapusta s chilli, soľou a ďalším korením. Namiesto kapusty sa môže použiť uhorka, reďkovka alebo iný druh zeleniny. Celkovo existuje 200 druhov Kimchi a  10 receptov, ako ho môžete pripraviť. Po múzeu sme začali výstup do Bukchon Hanok Village, čo je vlastne veľká štvrť s typickými kórejskými domami. Cestou na tento kopec, pretože celý Soul leží medzi vrchmi, sme spaľovali, čo sa spáliť dalo. Myslím na naše ksichtíky. :-P

Cestou z "dediny" sme prešli okolo viacerých dievčenských škôl. Väčšina detí študuje na rozdelených školách pre chlapcov a dievčatá. Deti chodia do základnej školy šesť rokov, potom študujú tri roky na tzv. "Middle school", ďalej pokračujú na "High school", opäť tri roky. No a kto chce pokračovať, ide na univerzitu, kde študuje štyri roky. Medici majú smolu, lebo je to takisto šesť rokov ako u nás. SeungJu nám rozprávala, ako tu fungoval školský režim, keď chodila do školy ona, asi pred šiestimi rokmi. Deti začínajú vyučovanie o ôsmej ráno a oficiálne končia o piatej poobede. Mali hodinu čas na večeru a potom pokračovali v štúdiu do jedenástej večer. O dvanástej už bola doma. Teraz je to vraj "iba" do desiatej večer. A preto vraj majú štatisticky veľký počet samovrážd detí, ktoré sú vo veku 10 a viac rokov. So Zuzkou len nechápavo na seba pozrieme a vysvetľujeme SeungJu, že u nás škola končí okolo druhej poobede, a v tom čase je už každý žiak za lavicou polomŕtvy. Nehovoriac o tom, že potom si môžme robiť, čo chceme.

Chystali sme sa ešte na plavbu po rieke, ale Zuzkin orlí zrak spozoroval blížiace sa búrkové oblaky, tak sme to odložili na iný deň. Nasledujúce dva dni má vraj pršať, tak musíme vymyslieť výlety pod strechou.

Jal-ja!!!

Prvý večer sme strávili pri dobrom, mierne pikantnom jedle. Po troch hodinách sme sa aj najedli. Však paličky, nie?! Odmietame jesť príborom, hoci nie je zvláštnosťou, že miestni ho bežne používajú. Kórejské jedlo je veľmi podobné japonskému a čínskemu, ale za seba môžem povedať, že mi viac chutí a pripadá mi stráviteľnejšie. 

Veľa ľudí nevie, že v polovici 6.storočia sa budhizmus rozšíril z Kórey do Japonska. Že dnešnému tak obdivovanému japonskému umeniu a najmä keramike, sa Japonci priučili od kórejských majstrov. Kórejská je aj pôvodná výroba zeleného a bieleho porcelánu.  Kórea mala smolu, že prepásla 17. až 19.storočie, keď naša európska šľachta zbierala japonské a čínske umenie. Do konca 19.storočia žila Kórea vlastným životom, takmer úplne izolovane od sveta. V súčastnosti sa svetom šíri Hallyu alebo Kórejská vlna. Hoci, čítala som, že plastická chirurgia je tu veľmi populárna a Kórejci, ženy aj muži, sa chcú podobať viac na "umeliny Západu". Paradox!

Po večeri nás SeungJu vzala na prechádzku do mesta k rieke Han. A keďže toto je Soul, tak musíte cestovať minimálne polhodinu metrom, aby ste si nejakú peknú prechádzku mohli spraviť. Okrem toho, že je v metre dokonalá čistota, ani kôš nenájdete, tak na každej stanici sú sklenené bariéry, ktoré sa otvoria až po príchode vláčika, čiže smola maniodepresívni sobci! 

Plus, ľudia sa pri čakaní na metro zoradia do dvoch radov a nastupujú postupne. Ak si naše slovenské babky/tetky myslia, že je nová generácia závislá na počítačoch a mobiloch, tak pri pohľade na miestnych by sa 10x prežehnali! V celom podzemnom "meste" je voľné wifi, a tak sú vo vlaku len dva typy ľudí. Tí so smartfónovým syndrómom a sem-tam niekto, kto drieme. No a potom dve červené spotené slovenské ideály krásy ;-) 

Pri zistení, že každý Kórejčan, mladý aj starý, "fičí" na Samsungu, kórejsky vyslovujte "Samsó", alebo tak nejak, sa Zuzka rozhodla nevyťahovať svoju staručkú vytrvalú Nokiu112, ktorá im skôr pripomína kalkulačku. No keďže nemôže z telefónu volať, lebo skrátka chudáčik telefón vznikol v inej dobe, tak ono to vlastne aj je kalkulačka, hodinky a budík. 

Dnes sme zvládli zopár turistických chodníčkov. Najprv to bol Gyeongbokgung palác, postavený v roku 1395 dynastiou Joseon. Vstup a sprievodca boli zadarmo a my sme mali šťastie na malú skupinku Amíkov, ktorí prehliadku začali o niečo skôr, tak sme sa pridali k nim. Dozvedeli sme sa napríklad, že kráľ s kráľovnou mali oddelené budovy, v ktorých bývali, pretože sa museli riadiť prísnymi pravidlami konfucianizmu. Oddelenie mužov a žien sa týkalo aj obyčajných ľudí. Dievčatá a chlapci boli v Kórei vychovávaní od 7 rokov oddelene. No a samozrejme padla otázka, ako teda mohol mať kráľ potomkov. Kráľ navštevoval kráľovnu, ale podľa rozvrhu len určité dni. Na Zuzkinu otázku či raz do roka ujo sprievodca neodpovedal nič. Asi nerozumel :-D 

Po prejdení paláca, mestských uličiek so suvenírmi a najlepším ľadovým čajom, aký sme kedy pili, sme sa rozhodli navštíviť Namsam vežu, ku ktorej vás môže vyniesť lanovka. Výhľad z veže na Soul bol neskutočný! Ovzdušie nad mestom je naozaj čisté, na rozdiel od znečisteného Pekingu či Tokia. 

Po zostupe z vrchu sme sa ešte flákali preľudneným metrom, aby sme sa dostali do Olympijského parku, ale vyšli sme trošku ďalej, takže táto položka ostáva ešte na zozname. Za to sme ale mohli vidieť mrakodrap Lotte world tower, ktorý práve stavajú maximálnou rýchlosťou, čo si vyžiadalo už viacero úmrtí, ako nám povedala SeungJu. Ale predsa aj u nás, najmä pri stavbe výpadovky na Košice bývajú úmrtia. Akurát sa to netýka robotníkov, ale šoférov, ktorých ide trafiť šľak, keď tadiaľ jazdia!

Večer nám SeungJu navarila domáce kórejské jedlo a po kvalitnom vypálení dutín uhorkovým pálivým Kimchi sme si pripravili ďalšie plány na zajtra.

Nová várka fotiek z včerajšej večernej prechádzky ku rieke a dnešného dňa:
https://www.flickr.com/photos/133645332@N06/albums
...a jedno video ako ideme lanovkou dole z Namsan veže:
https://www.youtube.com/watch?v=smCACWIjVTs

Sme v budúcnosti! A to myslím úplne vážne. Na takýto kultúrny šok sa človek pripravuje dlhý polrok, ale keď sa to naozaj stane, tak vás to ovalí ako drevené budzogáne. Ale späť na let. Pri vstupe do lietadla ma zastaví francúzska letuška, ukáže na moju malú taštiku a vraví: "We didn´t know you were carrying an animal with you!" Mňa zaleje pot. Čože?! O čom tá "Francovka" rozpráva! Ako niekomu prebehne celý život pred očami, mne pred očami prebehol kompletný obsah mojej veľkej aj príručnej batožiny. A zisťujem, že žiadne zvieratko som si nezbalila. Potom letuška s lišiackym úsmevom ukáže na toho mojho ježka, ktorému hlava vytŕča z bočného vrecka taštičky. V tej mojej hlave sa udeje Veľký tresk a začnem sa smiať. :-D Zuzka počas letu ukazuje svoje perfektné vedomosti, keď si spontánne vypýta vo francúzštine jabĺkový džúsik, a potom to príde. Oblaky! Zuzka je nalepená na okienku a vysvetľuje mi, aký je rozdiel medzi cumulus a cumulonimbus, a ako vyzerajú nočné svietiacie obláčiky alebo noctilucent clouds. Po prílete do Paríža okamžite hľadáme náš ďalší gate a prechádzame za hranice Schengenu. No a tu začína iný svet, plný luxusu, drahých služieb a hlavne kožených kresiel. Kupovala by som si medzinárodné letenky už len kvôli letiskám. O ďalšom lietadle ani nevravím! Na sedadle pred vami je obrazovka s ovládačom a hracou konzolou. Ovládač sa dá vytiahnuť zo sedadla ako telefón a na boku má čítačku na magnetický pásik vašej platobnej karty. Potom sa snažíme ten ovládač zasunúť späť do sedadla. Zuzka to vyriešila jemným natlačením celého prístroja aj so šnúrou. Mne to tam jemnou silou nejde, tak volím taktiku rehotu a "pchania". Večera sa podáva! Máme na výber French cuisine alebo Korean cuisine a množstvo alko alebo nealko nápojov. Tak si vyberieme z každého menu a labužnícky ochutnávame. Neskôr sme dostali aj nanuky. Jeeej! Po 10 hodinovom lete už teda konečne pristaneme v tej budúcnosti. Zvládli sme pomerne dlhé čakanie na imigračnom a po nájdení našich kufrov meníme nejaké tie wony a kúpime si lístok na autobus. Po hodinovej jazde diaľničným obchvatom okolo Soulu, mimochodom toto mesto nemá konca kraja, vystúpime na Sadang station a vystískame našu kamarátku Seung Ju. Tá nám hovorí, že býva len 15 minút od zastávky, avšak zabudne spomenúť, že je to skoro na vrchole kopca. Takže sme spálili posledné kalórie predchádzajúcej večere. Opäť jeeeej!!!