Prvý večer sme strávili pri dobrom, mierne pikantnom jedle. Po troch hodinách sme sa aj najedli. Však paličky, nie?! Odmietame jesť príborom, hoci nie je zvláštnosťou, že miestni ho bežne používajú. Kórejské jedlo je veľmi podobné japonskému a čínskemu, ale za seba môžem povedať, že mi viac chutí a pripadá mi stráviteľnejšie. 

Veľa ľudí nevie, že v polovici 6.storočia sa budhizmus rozšíril z Kórey do Japonska. Že dnešnému tak obdivovanému japonskému umeniu a najmä keramike, sa Japonci priučili od kórejských majstrov. Kórejská je aj pôvodná výroba zeleného a bieleho porcelánu.  Kórea mala smolu, že prepásla 17. až 19.storočie, keď naša európska šľachta zbierala japonské a čínske umenie. Do konca 19.storočia žila Kórea vlastným životom, takmer úplne izolovane od sveta. V súčastnosti sa svetom šíri Hallyu alebo Kórejská vlna. Hoci, čítala som, že plastická chirurgia je tu veľmi populárna a Kórejci, ženy aj muži, sa chcú podobať viac na "umeliny Západu". Paradox!

Po večeri nás SeungJu vzala na prechádzku do mesta k rieke Han. A keďže toto je Soul, tak musíte cestovať minimálne polhodinu metrom, aby ste si nejakú peknú prechádzku mohli spraviť. Okrem toho, že je v metre dokonalá čistota, ani kôš nenájdete, tak na každej stanici sú sklenené bariéry, ktoré sa otvoria až po príchode vláčika, čiže smola maniodepresívni sobci! 

Plus, ľudia sa pri čakaní na metro zoradia do dvoch radov a nastupujú postupne. Ak si naše slovenské babky/tetky myslia, že je nová generácia závislá na počítačoch a mobiloch, tak pri pohľade na miestnych by sa 10x prežehnali! V celom podzemnom "meste" je voľné wifi, a tak sú vo vlaku len dva typy ľudí. Tí so smartfónovým syndrómom a sem-tam niekto, kto drieme. No a potom dve červené spotené slovenské ideály krásy ;-) 

Pri zistení, že každý Kórejčan, mladý aj starý, "fičí" na Samsungu, kórejsky vyslovujte "Samsó", alebo tak nejak, sa Zuzka rozhodla nevyťahovať svoju staručkú vytrvalú Nokiu112, ktorá im skôr pripomína kalkulačku. No keďže nemôže z telefónu volať, lebo skrátka chudáčik telefón vznikol v inej dobe, tak ono to vlastne aj je kalkulačka, hodinky a budík. 

Dnes sme zvládli zopár turistických chodníčkov. Najprv to bol Gyeongbokgung palác, postavený v roku 1395 dynastiou Joseon. Vstup a sprievodca boli zadarmo a my sme mali šťastie na malú skupinku Amíkov, ktorí prehliadku začali o niečo skôr, tak sme sa pridali k nim. Dozvedeli sme sa napríklad, že kráľ s kráľovnou mali oddelené budovy, v ktorých bývali, pretože sa museli riadiť prísnymi pravidlami konfucianizmu. Oddelenie mužov a žien sa týkalo aj obyčajných ľudí. Dievčatá a chlapci boli v Kórei vychovávaní od 7 rokov oddelene. No a samozrejme padla otázka, ako teda mohol mať kráľ potomkov. Kráľ navštevoval kráľovnu, ale podľa rozvrhu len určité dni. Na Zuzkinu otázku či raz do roka ujo sprievodca neodpovedal nič. Asi nerozumel :-D 

Po prejdení paláca, mestských uličiek so suvenírmi a najlepším ľadovým čajom, aký sme kedy pili, sme sa rozhodli navštíviť Namsam vežu, ku ktorej vás môže vyniesť lanovka. Výhľad z veže na Soul bol neskutočný! Ovzdušie nad mestom je naozaj čisté, na rozdiel od znečisteného Pekingu či Tokia. 

Po zostupe z vrchu sme sa ešte flákali preľudneným metrom, aby sme sa dostali do Olympijského parku, ale vyšli sme trošku ďalej, takže táto položka ostáva ešte na zozname. Za to sme ale mohli vidieť mrakodrap Lotte world tower, ktorý práve stavajú maximálnou rýchlosťou, čo si vyžiadalo už viacero úmrtí, ako nám povedala SeungJu. Ale predsa aj u nás, najmä pri stavbe výpadovky na Košice bývajú úmrtia. Akurát sa to netýka robotníkov, ale šoférov, ktorých ide trafiť šľak, keď tadiaľ jazdia!

Večer nám SeungJu navarila domáce kórejské jedlo a po kvalitnom vypálení dutín uhorkovým pálivým Kimchi sme si pripravili ďalšie plány na zajtra.