Zuzka ma dnes upozornila na gramatickú chybu v texte, takže, milí čítatelia, ak by ste pri čítaní našli viac chýb, tak sa za to ospravedlňujem. Príspevky píšem o 11 večer po celom dni chodenia po Soule. To je všetko, čo sa týka formalít, poďme na to dôležité!

Dnes sme sa odviezli na malý ostrov uprostred rieky Han, na ktorom sa nachádza Seonyudo park. Pôvodne tento ostrov slúžil ako čistička odpadovej vody, ale v roku 2002 ho kórejskí koumáci prerobili na ekologický park. A nie hocijaký! Skôr by som to prirovnala k botanickej záhrade, pretože tam sú postavené aj skleníky, vonku sú vysadené rôzne rastlinky a stromy s latinskými názvami na ceduľkách. Dáva to teda zmysel! :-D

Neskôr sme sa stretli so SeungJu, aby nás trošku povodila po meste. Prvá zastávka bol obed. Asi každá reštaurácia je tu niečím zvláštna. V úplne prvej, v ktorej sme jedli, nám doniesol čašník objednávací lístok, na ktorý si sami napíšete svoju objednávku. Dnes sme pre zmenu mali na stole tlačítko, ktorým ste zazvonili na personál.

Jedlo je tu všeobecne lacné oproti europskému štýlu "ryžovania" turistov. Za obed pre troch zaplatíte v priemere 24 000 wonov, čo je približne 19 eur. Porcie sú mega veľké a väčšinou to ani nedojete. Najmä chilli prílohy. Ale postupne si už zvykáme. Hoci tráviačka si pamätá a nasledujúce rána bývajú ťažké. Opäť hovorím za seba.

Po obede nasledovalo múzeum Kimchi, čo je národné jedlo a každá kórejská rodina má doma špeciálnu chladničku, v ktorej Kimchi skladuje. V podstate je to nakladaná kapusta s chilli, soľou a ďalším korením. Namiesto kapusty sa môže použiť uhorka, reďkovka alebo iný druh zeleniny. Celkovo existuje 200 druhov Kimchi a  10 receptov, ako ho môžete pripraviť. Po múzeu sme začali výstup do Bukchon Hanok Village, čo je vlastne veľká štvrť s typickými kórejskými domami. Cestou na tento kopec, pretože celý Soul leží medzi vrchmi, sme spaľovali, čo sa spáliť dalo. Myslím na naše ksichtíky. :-P

Cestou z "dediny" sme prešli okolo viacerých dievčenských škôl. Väčšina detí študuje na rozdelených školách pre chlapcov a dievčatá. Deti chodia do základnej školy šesť rokov, potom študujú tri roky na tzv. "Middle school", ďalej pokračujú na "High school", opäť tri roky. No a kto chce pokračovať, ide na univerzitu, kde študuje štyri roky. Medici majú smolu, lebo je to takisto šesť rokov ako u nás. SeungJu nám rozprávala, ako tu fungoval školský režim, keď chodila do školy ona, asi pred šiestimi rokmi. Deti začínajú vyučovanie o ôsmej ráno a oficiálne končia o piatej poobede. Mali hodinu čas na večeru a potom pokračovali v štúdiu do jedenástej večer. O dvanástej už bola doma. Teraz je to vraj "iba" do desiatej večer. A preto vraj majú štatisticky veľký počet samovrážd detí, ktoré sú vo veku 10 a viac rokov. So Zuzkou len nechápavo na seba pozrieme a vysvetľujeme SeungJu, že u nás škola končí okolo druhej poobede, a v tom čase je už každý žiak za lavicou polomŕtvy. Nehovoriac o tom, že potom si môžme robiť, čo chceme.

Chystali sme sa ešte na plavbu po rieke, ale Zuzkin orlí zrak spozoroval blížiace sa búrkové oblaky, tak sme to odložili na iný deň. Nasledujúce dva dni má vraj pršať, tak musíme vymyslieť výlety pod strechou.

Jal-ja!!!