Dnes sme sa rozhodli, že Zuzka pripraví Hotteok. Sú to také plnené lievance z kysnutého cesta, ktoré sa opražia na oleji, takže "bomba kaloričná", ale je jasné, že prídeme domov o takých 15 kíl ťažšie, keďže nám mimoriadne chutí domáca kuchyňa. Zuzka už Hotteok pripravovala, preto sa chopila miesta šéfkuchára. Posledný deň v Soule sme chceli ešte využiť aj na výlety. Prvá zastávka bol Waterfall park, tri vodopády niekde blízko mesta. Aspoň to sme si mysleli. Park sa nachádza uprostred sídliska, vzdialený len pár minút od stanice metra. Podarí sa nám nájsť vodopády a je to teda paráda. Ani sme nečakali, že ho tak rýchlo nájdeme. Ideme bližšie a všimneme si, že voda vlastne padá do plytkého bazéna. Zuzka fotí, hľadá nejakú tabuľku s informáciami o mieste, ja sa kochám pohľadom. "Táni? Tu sú nejaké časy napísané!" Vtedy nám dojde, že je vodopád umelý. Za 5 minút sa voda postupne zastavuje a nás už vlastne vôbec neudivuje, že si Kórejčania uprostred sídliska postavia umelý vodopád. 

Na cestu do Gwangju si musíme kúpiť lístok na vlak a ešte chceme slávne pohľadnice, takže sa vraciame na turistickú ulicu, kde sme si už isté, že ich tam majú.

Po konečne úspešnom nákupe roku 2015 odchádzame spokojné z tejto ulice, snáď na posledný krát. SeungJu nám ešte poradila navštíviť Namsangol Hanok Village, tradičnejšiu dedinu ako bol Bukchon, v ktorom sme boli v sobotu. Cestou metrom sme také natešené, až zabudneme vystúpiť a vezieme sa ďalšie štyri zastávky, kým jedna z nás zahlási: " Nemali sme už vystúpiť?" Menšia amatérska chyba je rýchlo napravená a dostávame sa do dediny. V podstate je to skanzen, ktorý premiestnili do Soulu a vynovili staré budovy v rôznych štýloch. Dostaneme sa ku vchodu a tam, no čo asi? Zavreté všetky utorky! Park ale pokračuje ďalej a chodník smeruje ku Seoul Millenium Time Capsule. V roku 1994, k oslavám 600. výročia Soulu ako hlavného mesta Kórey, bolo 600 rôznych predmetov vložených do časovej kapsuly a zakopaných v tomto parku. Námestie, kde je kapsula zakopaná má tvar krátera, spôsobeného "pádom meteoritu", symbolizujúci večnosť alebo zotrvačnosť. Samotná kapsula má tvar Bosingak zvonu. Kapsula má byť otvorená 29.11. 2394, čo bude 1000. výročie mesta. 

Jogyesan kláštor sme navštívili neskoro večer, takže sme boli pripravené na formulku "closed". Mali sme ale šťastie. Tento kláštor je považovaný za akési ústredie. Vnútri sedia vedľa seba tri veľké budhistické zlaté sochy. V tom čase sa tu modlili nejakí ľudia, ale aj tak sme vstúpili dnu. Energiu, ktorá sa šírila v kláštore, som cítila až pod kožu. Teším sa na ďalšie kláštory v krajine.

Cestou von nás zastavila jedna staršia pani. Vedela hovoriť veľmi dobre po anglicky a pýtala sa odkiaľ sme, čomu sa venujeme, či tu máme nejakých známych, a že sme veľmi pekné a podobáme sa. Potom nám povedala posolstvo, že čas je najdôležitejší a máme s ním narábať rozumne a hlavne ísť dopredu, a že v kláštore máme jedno želanie, ktoré si máme priať. Preto tam aj ona prišla. No poviem vám, zimomriavky som mala na celom tele. Ale z tej pani išla akási dobrá energia a hlavne životná múdrosť. Rozlúčili sme sa, ona nám zapriala veľa šťastia do života, ale ešte dlho potom sme sa so Zuzkou o tomto zážitku rozprávali a domov sme sa vracali s pozitívnym myslením. 

Večer sme sa so SeungJu chytali za bruchá z nových videí. So Zuzkou sme sa ale zhodli, že to musíme natáčať viac profesionálne a vedieť, čo na videu povedať, no a hlavne obmedziť "toten východňarsky" prízvuk. 

Píšem nový príspevok a Zuzka odrazu: "Niečo tu vošlo, som videla, ako to rýchlo prebehlo pod ten stolík!"

"Ale nič tu nie je!" vravím.

"Ako stonožka to vyzeralo!" Zuzka zdesene vyskočí a pozerá pod stolík. Pozriem sa a ozaj vidím niečo pod stolíkom. Prídem z opačnej strany a tam, pánečku, asi 6-7 cm dlhá džungľová príšera, s dlhými tykadlami, ochlpená po celom tele, a hlavne tie hrýzadlá. Hotový votrelec! 

Zuzka rieši problém: " Tániiii, zabi to!" 

"Ja? Šak sa pavúkov bojím!" No dobre, rozvahu! V hlave mi beží bojový plán. Repelent! Ale to sa môže obluda rozbehúť a vlezie nám do kufra! Hľadám, čím to čapnúť, ale ako sa k tomu priblížim, pretože nemám časopis na ďaleký dostrel, tak sa to zväčší a zhnusí sa mi päťkrát viac. Potom nás napadne miska alebo pohár, a aby som tej veci pustila dnu repelent. No, len zas treba blízky kontakt! Pomaly odťahujem stolík a za sebou počujem, ako Zuzka cez ruku na ústach vydáva kvílivé zvuky. Ono sa to rozbehne pod stolík s rádiom. Zuzka skríkne a chytá infarkt. To všetko sa tu deje o dvanástej večer. "Prečo si pohla tým stolíkom?! Ja nejdem spať!" to vravela pred hodinou, teraz mi tu vychrapkáva na dobrú noc. Rozhodneme sa, že zavoláme SeungJu z izby. Vysvetľujeme jej, že čo tu behá po byte a následuje ďalšie zdesenie a pre zmenu kórejské kvílenie. SeungJu vyťahuje z izby litrového zabijáka komárov a vravím jej, aby tam striekla. Radšej mi zbraň ďalekého dostrelu podá, že to mám spraviť ja. No výborne! Zase si to s karmou pokašlem. Striekam pod stolík s rádiom a beštia vybehne von. Poviem dievčatám, že to už vidím a následuje ďalšia vlna kriku. Tak pálim chémiu do chudáka chrobáka a ten už len lapá po dychu, až ostane na jednom mieste. SeungJu mi na môj povel podáva starú učebnicu a ja ukončujem trápenie. Potom postriekam ešte zopár rohov a pýtam sa, že či tu už niečo také mala. Odpoveď je negatívna, že za tri roky, čo tu býva, takú vec nikdy nevidela. Tak ukľudňujem Zuzku, ktorá teraz spí zavretá do spacáku. 

Už len treba dúfať, že to nemá potomstvo!