"Excuse me, do you have postcards?" pýta sa Zuzka predavača v kníhkupectve. Chudák Kórejčan, odchovaný od detstva na bezdrôtovej výžive, len vyplašene na nás pozerá. 

"Postcard!" opakuje Zuzka. 

"Postad?" opakuje Kórejčan.

"No, the postcard. There is a picture of the city and on the other side you can write an address." vysvetľuje Zuzka a ja dodávam: "You can send it by the mail!"

Predávač zavolá na kolegu a aj jemu vysvetľujeme to isté. Druhému predávačovi asi niečo dopne a zavedie nás do uličky s narodeninovými kartičkami. 

"Yes, like this but with the city, not happy birthday!"  Kórejčan pokýve hlavou a lámavo vyhlási: "Don´t have!"

Ok, tak pohľadnice necháme stranou a vyberieme sa do múzea, pretože už dva dni neustále prší. Ale napriek tomu sa dá po vonku chodiť iba v kraťasoch a tielku. Potíte sa tu stále. Mimochodom, všade v metre a v reštauráciách majú pre takéto počasie dlhé úzke sáčky na dáždniky. Zadarmo, samozrejme!

Dorazíme do múzea a čo je tam napísané?! Zavreté v pondelky! Takže zastavíme dvoch mladíkov a pýtame sa ich či všetky múzeá v meste sú v pondelok zavreté. Nastáva 30 sekúnd trápneho ticha, niečo sem-tam zahabkajú, a potom z nich vyjde: "Information, there!"

Tak ideme na to "information, there", dnu do budovy, kde sa koná výstava poľského umenia. Slečny pri pultíku pozerajú ako vyplašené srnky, keď sa ich Zuzka pýta či je nejaké múzeum dnes otvorené.

Pošlú nás ku ďalšej Kórejčanke. Naša prvá otázka už je: "Do you speak english?" Kórejčankina prvá odpoveď: "eeee, little?" Tak zase sa pýtame to isté a z nejakej odpovede usúdime, že áno, dnes sú všetky múzeá zavreté. Čas na plán B, ktorý zatiaľ nemáme.

Zuzka si spomenula na knihu o Soule, v ktorej písali o obrovskom nákupnom centre. V meste je takýchto centier nespočítateľné množstvo, rozhodneme sa preto pre World Trade Centre Seoul. Nie je to len jeden mrakodrap, ale komplex budov, kde sa okrem obchodov a kancelárií nachádza aj check-in, v ktorom si biznismeni môžu odbaviť svoju batožinu a sú odvezení na letisko alebo opačne, batožinu si vyzdvihnú  a idú rovno do hotela oproti. Takže to funguje ako terminál v strede mesta. 

Samozrejme sa vnútri obchoďáku nachádza veľa butikov, reštaurácií, akvárium, prezentačné haly, a pre nás najdôležitejšie papierníctva. Poučené z predchádzajúcich zážitkov najprv hľadáme pohľadnice samy. Po neúspechu hľadáme predávačku. 

"Do you speak english?" Kórejčanka spraví s hlavou taký čudný krúživý pohyb a Zuzka, ktorá to chápe ako "eeee, little?", sa ďalej pýta na pohľadnice. Predavačka nás nakoniec zavedie ku taštičkám na perá. V ďalšom papierníctve nám podajú telefón, aby sme napísali do slovníka slovo postcard. Po prečítaní prekladu nasleduje kórejské "aaAAAaahhaaAAaaa" a predavačka nás zavedie opäť k narodeninovým kartám. Sme hladné a zúfalé, proste kašleme už na to!

Pokračujeme po centre a dostávame sa ku kinám. Reku, zistíme iba ceny. Z kina vychádzame po dvoch hodinách pozerania Terminátora. Pre mňa to teda bol poriadny zážitok. Ten zvuk, ten obraz, tie kožené kreslá! Odporúčam kino ako ďalšiu atrakciu mesta. 

Prestalo konečne pršať a my sme sa rozhodli pre Olympijský park, ktorý sme minule už nestihli. Prechádzaním po parku nám nad hlavou preletelo asi 7 vojenských lietadiel a Zuzka počula niekde sirénu, čo bol iba rozhlas v parku. :-D

Posledná zastávka pondelka bola plavba po rieke Han k dúhovému vodopádu. Je to vlastne obyčajný dopravný most. Na jednej jeho strane sa voda odvádza potrubím a vyteká pod tlakom z otvorov, takže pri dopade na hladinu rieky vytvára obraz vodopádu. Každá takáto tryska má vlastné farebné osvetlenie a nastavený rôzny program pohybu. Farby sa striedajú, takže je to celkom pekná show. 

V nedeľu som článok nepísala, lebo sú celkom dobré videá. Ale navštívili sme trhy, prvý prevažne na jedlo a druhý bol blšák. Najlepší z tohto dňa bol ale Zuzkin zážitok, keď išla na toaletu. Najprv bol šok, keď sme zistili, že tu majú záchody v štýle bulharskej dovolenky, teda diera v zemi. Potom sme objavili malý záchodík pre deti vedľa veľkého záchoda pre mamičky. No a zlatý klinec bol, keď Zuzka vyletela z búdky a vyplašene vraví, aby sme ihneď zmizli. Dačo tam postláčala. Totiž v každom záchode máte tlačítko na pomoc alebo službu. To ona vedela, ale hneď vedľa bolo ďalšie tlačítko. Nevedela inak, ako má spláchnuť, tak to stlačila. V tom momente začalo z prístroja pre službu niečo chrčať. Zuzka sa zľakla, že niekomu zavolala, tak sme upaľovali preč. 

Neskôr tento zážitok povedala SeungJu a tá sa zlomila až do kolien, ako sa smiala. To tlačítko a divné zvuky majú svoju úlohu. Keď Kórejčana v metre potlačí a nechce, aby jeho, poviem to trošku vulgárne, prdy! počuli ostatní, tak stlačí tento "prdiaci gombík", ktorý zahladí všetky zvukové stopy a vy môžete v kľude tróniť.

Nuž,na záver, ako vraví starý dobrý ujo Arnold: " I´ll be back!"