"Šaľena ja bula, že ja ce ľubiiiila!" Ah jaaj! To by som zaspievala tomu peknému kórejskému chlapcovi, ktorý spieval a hral na gitare na Daein markete minulú sobotu. Veľmi dobrou angličtinou nás pozval počúvať koncert, ktorý propagoval zbierku pre detskú nemocnicu. Po koncerte mohli ľudia finančne prispieť deťom, a to zakúpením nejakej ručne vyrobenej hračky, náramku alebo podložky na hrnček. Posledné dve veci sme si so Zuzkou museli zakúpiť. Už len pre ten pekný zážitok z koncertu a jeho sympatický úsmev. Máme ho zachyteného aj na videu. Fuh! Odrazu je tu viac horúco ako obyčajne! :-D Späť na planétu Zem!

Po dnešnej namáhavej práci, lebo sedieť tri hodiny na lavičke, "rozdávať" letáky a nadávať na naše školy je psychicky náročná úloha, sme sa rozhodli opäť navštíviť Mudeungsan park, v ktorom sme už jednu túru prežili. Vybrali sme si ľahkú trasu, striedavo po asfaltovej ceste a po koberci. Naším cieľom bola čajovňa, kde vám pripravia pravý horský zelený čaj s malými koláčikmi s čajovou plnkou vo vnútri. Proste mňamka! Pijete čaj v krásnom prostredí a pri príjemnej melódii sláčikov a klavíra. Veveričky vám skáču nad hlavami, dýchate čistý lesný vzduch. Jednoducho "čajorgazmus".  

Cesta nás ďalej viedla ku Yaksaam kláštoru, ktorý má, samozrejme, ako iné kláštory parkovisko pre posvätné mercedesy mníchov a nechýba ani satelit na streche. Čoraz viac získavám pocit, že aj budhistická spoločnosť si z náboženstva robí biznis, rovnako ako iné církvi všade na svete.

Takéto výlety sme sa rozhodli uskutočňovať čoraz viac, pretože parky mesta nás už veľmi neočarujú a pohorie je naozaj iba 15 minút od našej zastávky.

Práve sa tešíme z jedla, ktoré nám bolo do hostela doručené kuriérom. Keď sme otvorili dvere, tak nás ovial duch Vianoc a opatrne sme si prezreli, aké fajnoty nám boli doručené. V podstate prišla iba nejaká zelenina a ovocie, vajcia a muesli, ale najväčšiu radosť nám spravil toaletný papier. Už sme plánovali, že na toaletu budeme chodiť vedľa do Starbuck´s-u. Sme finančne zachránené aspoň na pár dní. No a na terase máme malú zahrádku a sem-tam sa začervená nejaká tá paradajka. Snáď to všetko vysvetľuje naše fotky jedál z reštaurácií. Pochopili sme, že tu treba istých ľudí otravovať, aby sa veci začali hýbať. Ale od hladu teda určite neumrieme. Mne by to napríklad trvalo asi rok, a to už budem dávno doma. Ideme jesť ryžu, tak  "Aňo ha se jo"!